Loreto – Lanciano – San Giovanni Rotondo – Monte Sant´ Angelo
Začiatok tohto školského roka bol pre niektorých našich žiakov rozporuplný. Zvyčajná apatia a nechuť ísť po prázdninách do školy sa miešala s očakávaním, aká bude púť do Talianska, na ktorú sa prihlásili. Tu je jej krátke zhrnutie:
Celé sa to začalo v nedeľu večer pred školou. Po úspešnom nalodení sa do autobusu, zakývaní rodičom a požehnaní pánom farárom sme nabrali smer juh. Osadenstvo autobusu tvorili dvaja skvelí šoféri, štyri pani učiteľky, pán farár a štyridsaťosem žiakov. Cesta sa skladala z rozhovorov, filmu o Pátrovi Piovi, zastávok na pumpách a pokusov aspoň trochu sa vyspať.
Ráno sme dolámaní vystúpili a do nosa nám udrela vôňa mora. Pri pohľade naň časť únavy opadla a keď sme prišli na pláž, bolo po únave. Šantenie v mori, zahrabávanie sa do piesku, prechádzky po pláži, nadväzovanie priateľstiev s nepŕhlivými medúzami a nadšenie z pozdravu delfínov vyplnilo celé doobedie. Po ubytovaní v hoteli v Lorete sa začala tá pravá časť našej púte. V Bazilike Panny Márie Loretskej sme si pozreli dom, v ktorom žila Panna Mária v Nazarete a sem bol prenesený v 13. storočí. Byť medzi múrmi, ktoré „zažili“ anjelovo zvestovanie, že sa Mária stane matkou Božieho syna, „videli“ svätú rodinu pri jej každodennej práci, počuli smiech malého Ježiša a o ktoré sa opieral unavený sv. Jozef po práci, bol pre mnohých silný zážitok. Preto voľný čas pred svätou omšou v jednej z kaplniek baziliky, využili na vrátenie sa do „domčeka“ a zotrvali v tichu medzi múrmi, ktoré im mohli tak veľa pripomenúť.
Ďalší deň sme pokračovali v cestovaní autobusom. Cieľom bolo San Giovanni Rotondo. No nedalo sa to bez zastavenia sa v Lanciane. Je to miesto najznámejšieho eucharistického zázraku. Tu sa viac ako pred 1 300 rokmi pri svätej omši hostia premenila na živé ľudské tkanivo a víno v kalichu na ľudskú krv. Okolnosti a podrobnosti tohto zázraku nám pán farár objasnil v kázni počas svätej omše, ktorú slúžil priamo pod monštranciou so spomínaným tkanivom a kalichom, v ktorom je krv vyzrážaná do hrudiek. Po svätej omši sme mali možnosť zotrvať v krátkej modlitbe a zoči-voči tomuto hmatateľnému dôkazu ďakovať za dar Eucharistie a vyprosiť si väčšiu lásku k nej.
Potom už nič nebránilo v ceste za Pátrom Piom. Po ubytovaní v hoteli v San Giovanni Rotondo sme išli na miesta späté so životom stigmatizovaného kňaza. Boli sme v kostole, kde Páter Pio slúžieval sväté omše a kde spovedal. Boli sme aj na chóre, kde pri modlitbe dostal stigmy – rany ukrižovaného Pána Ježiša. Videli sme celu – izbu, v ktorej žil v kláštore i časť množstva listov, ktoré dostal od ľudí. V novom chráme sme sa mohli pozrieť do tváre tohto svätca a zamyslieť sa nad našou cestou k svätosti. Po večeri sa časť z nás vrátila na modlitbu svätého ruženca.
Druhý deň nás čakala krátka cesta na Monte Sant´Angelo. Je to miesto zjavenia sa archanjela Michala. V chráme, ktorý bol vybudovaný v podzemnej jaskyni na žiadosť archanjela, sme mali svätú omšu. Voľný čas po nej sme využili rôzne – na nákupy suvenírov, jedla či na modlitbu. Po návrate do San Giovanni Rotondo bol opäť rozchod. Niektorí dokupovali suveníry, iní sa v tichu vrátili k Pátrovi Piovi, zašli do niektorého z kostolov či si prešli krížovú cestu.
Ďalšie ráno bolo kruté a krásne zároveň. Kruté bolo skoré vstávanie – okolo piatej hodiny. Krásna bola ranná cesta do kostola, kde spovedával a slúžil sväté omše Páter Pio. Práve tam sem mali svätú omšu o 6:15. Bola to vlastne naša rozlúčka s týmito svätými miestami. Po raňajkách nás totiž čakal autobus, aby sme sa vydali na spiatočnú cestu. V piatok skoro ráno sme prišli do Vajnor ku škole, kde naša púť skončila.
Skončila? Cesta autobusom áno, no dúfam, že duchovná cesta nie. Tu, na zemi, sme tiež iba pútnikmi, ktorí smerujú domov – do neba. Verím, že aj táto cesta nám pomohla pozrieť sa na svoje vlastné cesty, či idú tým správnym smerom.